Prinášame vám ukážku z plánovaného vydania knižného prozaického diela Alma M. Karlin Osamelá cesta okolo sveta v historicky prvom slovenskom preklade Martiny Strakovej.
Ide o významné dielo svetovej literatúry, ktoré nebolo doposiaľ preložené do slovenského ani českého jazyka.
Alma Maximiliana Karlin (1889 – 1950) sa narodila v časoch Rakúsko-Uhorska v meste Celje v dnešnom Slovinsku v nemecko-rakúskej rodine. Ako novinárka publikujúca najmä medzi svetovými vojnami bola v tých časoch najčítanejšou nemecky píšucou autorkou. Preslávila sa predovšetkým viacročnou cestou okolo sveta, ktorú absolvovala krátko po prvej svetovej vojne, a následnými cestopisnými publikáciami.
Ukážka z pripravovaného diela
Pod svätyňami
Keby som mala opísať len jednu krajinu, rada by som sa pristavila predovšetkým pri svätyniach, lebo každá svätyňa je kamenná báseň, ktorá sa tiahne storočiami a zahŕňa v sebe časť národných dejín, odhaľuje nejaký aspekt národného myslenia – no teraz mám zviazané ruky. Už len samotný Oltár nebies ľahko zhltne objem celého knižného zväzku.
Taký tichý a vznešený leží uprostred širokej pláne, zaliatej slnkom, za povestným Mostom zlodejov, kde sa „nálezy noci“ pred úsvitom často ponúkajú na predaj za babku. Nad zeleným múrom sa vyníma kobaltovomodrá strecha s nádychom do fialova, pretože modrá je symbolom neba, zelená symbolom úrodnej zeme. Okrúhle je všetko, čo patrí bohom, hranaté alebo pevne ohraničené zasa všetko, čo patrí do ríše ľudí.
Nasleduje podivuhodná čínska číselná symbolika, ktorá je takmer taká úchvatná ako u Hebrejov, a taktiež 3 × 3 je v čísle deväť sprítomnené najsvätejšie zo všetkých čísel. Preto vedú k nebeskému oltáru vždy tri a tri schody so symbolmi zeme – vetra, oblakov – vyšších vrstiev vzduchu – fénixov – nebies – draka – na širokej mramorovej stredovej ploche, po ktorej musel ísť cisár, ktorý bol príliš ušľachtilý na to, aby chodil po schodoch.
Na tomto oltári, ktorý je obrátený na juh, pretože slnko vychádza na východe, ale vrchol dosahuje na juhu, obetoval cisár počas novoročnej noci nevinné čierne zviera, zvyčajne kozu. Centrálny kameň pozostáva z deviatich radov mramorových dlaždíc, ktoré spolu obsahujú 36 kameňov.
Oltár nebies susedí s Chrámom úrody, ktorý je takisto skrz-naskrz symbolický, v jeho vonkajších červeno namaľovaných stĺpoch je dvanásť mesiacov, v štyroch vnútorných nádherne zdobených sú štyri ročné obdobia, v zabudovanom štvoruholníku, ktorý sa nachádza v kupole, je znázornené požehnanie neba na zemi, bez ktorého nemôže nič uspieť.
Toto je možno najvznešenejší chrám práve preto, že viera, ktorá sa tak veľmi podobá na vieru Inkov, vyhasla, ak teda nechceme spomenúť päťuholníkový chrám pred bránou a na ceste k pagode drahokamov.
V lamaistickom chráme vládne prílišná chamtivosť – vždy sú tu mnísi, ktorí vystrčia svoj dlhý, špinavý pazúr, a napriek množstvu pamiatok (gigantickému smejúcemu sa Budhovi v predsálí, zvláštnym Budhom pod sklom v tmavnúcich kaplnkách, Soru či obetným pyramídam z maslového cesta a mníchom, ktorí zauškujú nepozorných učeníkov bičíkom na muchy vyrobeným z jačieho chvosta) nie je až tak mysticky príťažlivý ako napríklad Mahakala Miao (Šiva v jeho povahe ničiteľa všetkej zmyselnosti), v ktorom sa z desivého súmraku obrovských chrámových siení vynorili nadživotné útvary, stelesňujúce všetky druhy duchov a nesú vtáčie, zvieracie alebo ľudské podoby.
Jedna ženština tam pokľakla pred neúprosným mužom a potichu mu podala obetnú misku. Bolo to ženské obetovanie všetkému mužskému v očakávaní daru plodenia, ktorý jediný udržuje svet…
V chráme Ta-čung sʼ, kde má človek spoznať tajomstvo života, je najväčší visiaci zvon na svete. Odkaz na ňom hovorí: topánka moja, topánka moja!, pretože sa do jeho odliatku vrhla istá milujúca dcéra, aby tým privodila jeho úspešné zhotovenie, ktoré sa dá dosiahnuť len krvou panny. Slúžka, ktorá pribehla, nezachytila už nič, len topánku. Preto pri zvonení zvona narieka panna nad stratenou papučkou.
V Tung Yü Miao, oproti Chrámu vychádzajúceho slnka, kľačia pred princeznou farebných oblakov nešťastné ženy a bohyňa, ktorá bola kedysi v nekonečnom rade opakujúcich sa reinkarnácií takisto ženou, sa s najpochopiteľnejšou hrôzou rozpamätáva na tento jediný zážitok a prosby žien nemôže odbiť. Jedna nika je zasvätená Yüh Hsia Lao Erhovi – mužovi z Mesiaca, ktorý zväzuje červenou niťou nohy budúcich manželov a ktorému sa treba za tento uzol poďakovať. Keďže na moje nohy zabudol, prešla som okolo neho bez pozdravu.
Pri vchodových dverách visí obrovský počítací stroj, a ak sa veritelia a dlžníci vôbec nevedia dohodnúť, v noci spia pod tým počítacím strojom a zavčas rána je správne číslo zobrazené navrchu. Potom sa mlčky podvolia rozsudku.
Vo výklenkoch vnútornej chodby vidno sudcov podsvetia a ich rozhodnutia, no najdesivejšie zo všetkého je priľahlých Shi Pa Yü alebo Osemnásť pekiel budhizmu, kde sú tým najrealistickejším spôsobom telá rozrezané napoly, hlavy opekané, oči vytrhnuté a jazyky nastrihávané. Trináste peklo ukazuje, ako sú deti rozrezávané, škrtené alebo sa do nich kope pred očami rodičov, a zdá sa mi, že to je najstrašnejšie spomedzi osemnástich miest mučenia.
V taoistickom chráme Po Yün Kuan možno vidieť – bez toho, aby si od vás niekto pýtal prepitné – krásne staré nápisy v kameni, chrámové siene, záhrady so skalnými útvarmi a tu rozdáva tretí spomedzi ôsmich géniov peniaze tým, ktorých si cení.
A tu sa musím vrátiť k svojim modlám z Peru. Dr. Lessing, známy nemecký archeológ, ktorý bol v tom čase v Číne a býval vo Foolai, spoznal v Li Tie Guai, mojej figúrke z mastenca, práve tretieho z ôsmich géniov, o ktorom som odvtedy mnoho napísala a ktorý je okrem iného aj hrdinom môjho románu Bôžik.
Keď som prechádzala pokojnými nádvoriami starého kláštora, nemohla som sa ubrániť mimovoľnej myšlienke, že povinnosťou Li Tie Guaia (Li so železnou barlou) by malo byť darovať mi za všetku moju oddanosť peniaze, no on ďalej mlčal. Spisovatelia už raz patria k tvorom, ktorým peniaze nikto nedáva rád (a nieto ešte daruje).
Najhlbšie na mňa zapôsobil žltý chrám Huang Ssu, nachádzajúci sa na opačnej strane za jednou z mohutných pekinských brán, ktoré sa vždy skladajú z dvoch častí a sú postavené celkom nakrivo (čiže majú zvažujúce sa, šikmé nádvoria), aby si duchovia nemohli nájsť cestu von.
Pred ním sa rozprestiera široká rovina ako žltý piesočný koberec a západné hory sa trblietajú ako zafíry cez svetlý závoj ženského rúcha. Kupola chrámu preráža jasný jesenný vzduch a smútočné vŕby hádžu žlté lístky sťa rozsypané zlato na tichú zelenkastú vodu kanála, na ktorej plávajú jemnými pohybmi kačičky mandarínske.
Bránu otvoril lamaistický mních s čiernymi pazúrmi – nechtiskami, ktoré podobne ako mudrcovi na bájnom vrchu E-mej-šan rástli takmer všade okolo neho. Prekĺzli sme ňou. Všade bol úpadok, miznúca majestátnosť zašlých dní. V chrámových sieňach ešte stále viseli moderné hodvábne šatky, ktoré si priniesli uctievači z ďalekého Tibetu, a zdalo sa, že bohovia v sklenených rakvách trúchlia za mŕtvymi.
Otvárala sa brána za bránou, až sme sa napokon ocitli na najvnútornejšom nádvorí oproti snehobielej pagode, zdobenej reliéfmi, pod ktorou spočívajú v zlatej truhlici rúcha odobraté od svätého lámu, ktorý zomrel na čierne kiahne a ktorého mŕtvolu v zlatej rakve poslali späť do Tibetu. Ležiaci kamenný lev si utiera oči a trinásťposchodovú pagodu korunuje pozlátená kupola.
Horšie ako vstup bolo vychádzanie, lebo teraz stál mních s pazúrmi v páchnucom rúchu v strede prahu a zatarasil nám cestu, aby si vydrankal bohaté prepitné. Raz niekto zvonku zamkol bránu, ale to sa vnímalo tak, že to je v poriadku.
Pani von S. berie život z ľudského hľadiska, nie z hľadiska duchovného, a tak chýbalo len málo, aby lamaistický mních zacítil tvrdú palicu, vyrobenú z poctivého nemeckého dreva, na svojich svätých prstoch a možno aj na ešte svätejšej kotrbe. Preto otváral jednu bránu za druhou a až pred poslednou bránou sme mu dali dvadsať centov. Boli by sme mu dali aj viac, keby bol býval menej vydieral.
Sprevádzala ma túžba po Tsan-tsan – aspoň po tom tajnom vo mne –, a hoci bola moja spoločníčka zvyčajne skôr na čisto fyzické, dala sa presvedčiť, že navštívi Tsan-tsan spolu so mnou. Prešli sme krivolakými uličkami, vysypanými pieskom, ktoré tvorili len krivolaké múry, až sme sa dostali k bráne vedúcej na nádvorie – otvoril ju ešte špinavší mních, ktorého nechty tvorili celé špirály –, kde to vyzeralo ako v sklade uhlia.
Za kopou uhoľných guliek (prachové uhlie sa navlhčí a pozliepa do guliek, ktoré sa sušia na slnku, a tak sa ďalej predáva) sme našli ďalší ponurý drevený chrám. Keď v zámke zaškrípal kľúč a brána sa rozletela, privítal nás silný zápach rozkladu. V pochmúrnej miestnosti, do ktorej sa sotva kedy dostalo zlatisté jesenné slnko, stála debna na debne. Všetky mali žltý vrchnák a pripomínali široké nočné stolíky, no boli o niečo nižšie.
V každej debne sedel rozkladajúci sa mních. Keď totiž mních z Hoang Ssu cíti blížiacu sa smrť, vlezie ešte zaživa do rakvy a hneď zaujme pozíciu lotosového kvetu, ktorú si želá vziať na seba na druhom svete.
Len čo je mŕtvy, mních, ktorý práve vykonáva pochôdzku, zabuchne veko a rozklad postupuje, až sa zápach stane neznesiteľným a debnu aj s obsahom spália na dvore. Pri tom je veľkou výhodou blízkosť obchodníka s uhlím, ktorého nervy aj nos musia byť na niečo také veľmi dobre uspôsobené.
Mních mi čosi povedal a pani von S. preložila, že by bol ochotný za pár medenákov nadvihnúť niektoré veko. Na to som z Tsan-tsan vyskočila von na veľké pobavenie svojej spoločníčky, ktorá už predpokladala, že by som v hnijúcej mase chcela hľadať dušu lamaistického mnícha.