Kummernis ako krásna žena a legendárna svätica

Niektoré postavy histórie sa cyklicky vracajú, opradené mýtmi, novými interpretáciami či ako súčasť literárnej fikcie založenej na reálnych osobnostiach. Komu sa do rúk dostal nedávno preložený román poľskej spisovateľky Oľgy Tokarczuk z poľského pohraničia, si zrejme položí otázku o skutočnej existencii svätej Kummernis. Podľa legendy bola kresťanskou dcérou — jednou z deviatich dcér portugalského pohanského kráľa. S cieľom dodržať svoj sľub nepoškvrnenosti sa modlila k Bohu, aby znetvoril jej telo, vďaka čomu mohla uniknúť príkazu jej otca vydať sa za pohanského princa. A tak sa stalo, že jej na tvári narástli fúzy a brada, na čo ju jej rozhnevaný otec dal ukrižovať.

S touto legendou sa spája i príbeh biedneho huslistu, ktorému, keď hral pred jej ukrižovaným telom, dala jednu zo svojich vzácnych zlatých topánok. Avšak muzikant bol následne obvinený z krádeže a za trest odsúdený na smrť. Jeho posledným želaním bola prosba môcť ešte raz hrať pred jej obrazom. Vtedy mu Kummernis, v prítomnosti všetkých a na znak jeho neviny, darovala aj svoju druhú topánku.

Kríž, koruna, brada a tunika

Táto legenda nie je kresťanskou adaptáciou gréckej mytológie, týkajúcej sa hermafroditizmu či iných mýtov o androgýnoch, pochádzajúcich z pohanskej historickej pamiatky, keďže sa nedá vystopovať ďalej než do 15. storočia. Koruna, brada, tunika a kríž – atribúty pripisované tejto obdivuhodnej deve, môžu mať pôvod v slávnom kríži Lukáša, ktorý znázorňuje ukrižovaného spasiteľa v dlhej tunike, s otvorenými očami, dlhými vlasmi padajúci až na plecia a s korunou na hlave.

Tento ľuďmi vysoko uctievaný krucifix sa uchováva v Bazilike sv. Lukáša a jeho autorstvo sa pripisuje Nikodémovi. V stredoveku bolo bežné znázorňovať Krista na kríži odetého do dlhej tuniky s kráľovskou korunou, avšak v dvanástom storočí sa táto tradícia porušila. Tak sa stalo, že kópia tohto krucifixu sa pútnikmi a obchodníkmi rozšírila do rôznych častí Európy, pričom sa už neidentifikovala ako znázornenie ukrižovaného spasiteľa, ale ako znázornenie ženy, ktorá umrela mučeníckou smrťou.

Inšpirátorka Kummernis

Bola raz jedna zbožná panna, ktorá sľúbila Bohu, že sa nikdy nevydá a bola prekrásna… Takto začínajú svoj príbeh o Kummernis bratia Grimmovci. Avšak touto tajomnou a pre dnešok mnohým neznámou či zabudnutou legendou o Kummernis — citlivej, múdrej a nesmierne odvážnej žene, sa nechala inšpirovať aj súčasná poľská prozaička Olga Tokarczuk. Svojou prózou Dom vo dne, dom v noci, ktorá v slovenčine vyšla vo vydavateľstve Aspekt, rozpráva množstvo raz dlhších, inokedy zas kratších príbehov o snoch, ľuďoch, o pocitoch a o všetkých drobnostiach ľudského života, ktoré ho robia skutočným. Rozpráva o svojom priateľstve so svojskou parochniarkou Martou, o tajomnom priateľovi uvádzanom iba pod skratkou R, daždi, o vôňach, o mlčaní a … o Kummernis.

Saint Wilgefortis, Graz, Rakúsko, 2012, Autor fotografie: Gugganij, Wikipedia.

Čitateľovi vyrozpráva celý život svätej, počnúc jej narodením, detstvom, jej pobytom v kláštore benediktínok, jej útekom do divočiny, kde ju pokúšal diabol, no kde tiež uzdravovala chorých a pomätených, končiac jej mučeníckou smrťou na kríži. Autorka pritom šikovne skĺbila fakty s fantáziou a rodové problémy svätice s problémami rozprávača, svoj príbeh vyrozprávala ústami mladého mnícha Paschalisa, ktorý vždy túžil stať sa ženou a „mať prsia a cítiť ich pri každom pohybe.“ Túžil „cítiť vlasy dopadajúce na plecia a chrbát, sladkú vôňu vlastnej mäkkej pokožky, počuť v ušiach štrngot náušníc, môcť čistou dlaňou skladať záhyby sukne a prikrývať si výstrih tenučkou látkou“. Až sa stalo, že uzrel čosi, čo navždy zmenilo jeho život.

Na oltári v istom ženskom kláštore uvidel veľkú olejomaľbu, na ktorej bol namaľovaný kríž a na ňom ukrižované telo s rozpaženými rukami, dvoma ženskými prsníkmi, pričom toto ženské telo „korunovala Kristova tvár, tvár muža s mladíckou, červenkastou bradou. Paschalis vôbec nerozumel tomu, čo videl, a predsa inštinktívne klesol na kolená“. Kummernis svojou osobnosťou a životom poskytla autorke potrebné útočisko na oslavu ženstva, ženskosti, no najmä onej jedinečnej telesnosti.

A na tejto ženskosti (rovnako ako na mužskosti) stvorenej Bohom nemôže byť nič neprirodzené, špinavé či hriešne. Žena je teda bytosťou rovnako plnohodnotnou, rovnako neopakovateľnou, rovnako krásnou. Autorka ústami Pachalisa, a teda Kummernis aj o Bohu ako o žene hovorí: „Boh je žena, ktorá neustále rodí. Bytosti sa z nej sypú bez prestania. Niet odpočinku v tomto nekonečnom rodení. To je podstata Boha.“ Tým vlastne Tokarczuková rozdielnosť dvoch pohlaví prekonáva a prichádza k akejsi vyššej syntéze živých a rovnocenných stvorení.

Etymologické zákruty

Kummernis dostala pri krste meno Wilgefortis. A meno Wilgefortis zas pochádza z Virgo fortis, je však možná aj druhá alternatíva, a to pôvod z Hilge Vartz (Vartz, Fratz – tvár) – svätá tvár. No Kummernis je tiež známa aj ako Libertata (francúzsky výraz), Uncumber (starý anglický výraz), Kummernis (nemecký výraz), no aj pod mnohými inými ekvivalentmi v ďalších jazykoch: Komina, Comera, Cumerana, Hulfe, Ontcommene, Ontcommer, Dignefortis, Eutropia, Reginfledis, Livrada atď. Jej meno vzrastalo na sláve, najmä vo viere, že každý, kto bude vzývať svätú v hodine smrti, zomrie „ohne Kummer“ (z nem.) – bez strachu, bez úzkosti. Keď sa v 15. – 16. storočí kult sv.

Kummernis začal rozširovať, jej meno si našlo cestu do mnohých breviárov. I breviár Salisburskej diecézy, tlačený v Paríži v roku 1533, je známy pre svoju prekrásnu metrickú antifónu (cirkevný spev, pri ktorom spieva striedavo kňaz a zbor) a taktiež modlitbu na jej počesť. Kummernis je prevažne zobrazovaná pribitá na kríži ako desať- či dvanásťročné dievčatko s bradou, ako hádže jednu zo svojich zlatých topánok muzikantovi, ktorý pred ňou hrá, niekedy sa tiež zobrazuje s jednou nohou bosou.

(Article in English)

error: Content is protected !!