S Reném mládencom za dobrodružstvom

Onedlho už aj v anglickom preklade Davida Shorta

Vydavateľstvo Slovenský Tatran ponúka čitateľovi prežitie príjemných chvíľ s mladým a temperamentným švihákom Reném, kupeckým synom z Benátok, ktorému sa splnilo azda všetko, po čom aj dnešný mladý človek túži a sníva – spoznávať ďaleké kraje, iné mravy, iné obyčaje, spoznávať nových ľudí, nové tváre, rozširovať si obzor a učiť sa novostiam. To všetko nájde čitateľ, ktorý zo seba strasie odpor získaný počas školskej dochádzky, pri vzrušujúcom a vtipnom čítaní slovenskej klasiky – Príhod a skúseností mládenca Reného.

Pod týmto názvom vyšiel už v piatom vydaní prvý slovenský román, ktorý ani po vyše dvesto rokoch nezostarol, ba naopak, i dnes nás oslovuje spleťou napínavých dobrodružstiev a príhod z exotických krajov, ktorými putuje mladý René hnaný túžbou po poznaní spolu so svojím sprievodcom Van Stiphoutom.

[Na tomto mieste je dôležité napísať, že vďaka zanieteniu a iniciatíve literárnej vedkyne SAV Dobroty Pucherovej vyjde toto fantastické dielo aj v anglickom preklade Davida Shorta v edícii Oxford Studies in the Enlightenment.]

Dvojzväzkový cestopisný, mravoučný a miestami aj didaktický román v prvej časti odkrýva napínavú púť z Benátok do Tripolisu, kam sa René vybral hľadať svoju sestru Fatimu, kde nachádza aj svoju matku. Obe odvliekli moslimskí piráti v čase, keď bol René ešte malým chlapcom. Druhý zväzok zachytáva o niečo menej exotickú cestu z Viedne na Slovensko, na ktorej sa k nim pridruží sprievodca, ktorý ich oboznamuje so slovenskými obyčajmi a pomermi.

Autorom tohto diela je osvietenec par excellence, dubovský farár Jozef Ignác Bajza (1755 – 1836). Svetlo sveta uzrelo v roku 1784. Polygrafická úprava sa mení spolu s dobou, dnes sa do rúk čitateľa dostáva v praktickom vydaní z edície Knihy do vrecka. V minulosti jeho vydaniu predchádzalo mnoho zásahov zo strany cirkevnej cenzúry. I preto zostal Bajzov druhý zväzok románu nedokončený. Cirkevná cenzúra okrem toho preťala aj autorove básnické začiatky a dva roky pred vydaním Reného prekazila vydanie jeho Rozličných veršov.

Jozef Ignác Bajza vyštudoval katolícku teológiu na slávnom Pázmaneu vo Viedni, kde sa bezprostredne oboznámil s osvietenským programom Jozefa II a patril v tom čase medzi najvyhranenejších zástancov osvietenských ideí a jozefínskych reforiem. Vo svojom diele sa v inotajoch i priamo pokúsil o odvážnu kritiku vtedajších spoločenských, no najmä cirkevných pomerov. Poukázal na spoločenskú nerovnosť, kruté zaobchádzanie s poddanými, ostro kritizoval a karikoval šľachtu i klérus. „Prečo i príkladom nepotvrdzuješ to, o čom vykrikuješ z kazateľne?“

Šľachte vytkol bohatstvo, jej blahobytný a parazitný život. Poukázal i na bohatstvo „dušpastierov“ a nadmerný prepych kláštorov. Pranieroval náboženský formalizmus, poveru namiesto viery, odmietal odpustky. Odsudzoval zlých kňazov, prázdnosť života v ženských kláštoroch a lacnú nádheru kostolov.

Mládenec René sa v jeho románe oboznamuje so životom v ženskom kláštore, pôsobivo a vtipne vykresľuje množstvo zastrašujúcich obrazov na stenách kláštora, ktoré mali mladé novicky vystríhať pred možným opustením kláštora a návratom do „prekliateho sveta“. Poukazuje na neprirodzenosť celibátu, je za jeho zrušenie a protestuje proti potláčaniu lásky medzi mužom a ženou.

Bajza ostrej kritike podrobil zadubenosť a niektoré zvyky Slovákov – „Slováci si tak málo vážia spisy vo vlastnej reči, že často aj darované odmietajú.“ Živo opisuje nadmerné hodovanie na dedinách. „Keď potom do vôle vynadali a nahundrali stenám, podrichmali na svojich miestach a v spánku všetko, čo v pažravosti lakomo do seba napchali a vliali, hneď tam aj navracali. Nezaveľa štiepenie v hlavách trochu vychrápali, povstávali a daktorí s hanblivejším svedomím si spomenuli na svoje vyčítanie i odpytovali priepustok, iní však poobtierali si len bajúzy a znovu zlorečili.“

Bajza sa ukazuje ako konštruktívny kritik a nenápadný reformátor, ku každej výhrade pridáva i vlastné návrhy na zmenu. Z menej vážnych návrhov na záver aspoň citát veršovanky O tom, čo by lekárom svedčalo okrem lekárstva: „Lekárom by svedčali aj funkcie iné: / mali by aj hrobármi byť, ryť sa v hline. / Ba viac! Mali by stávať pri čiernych márach, / s babami tam plakať a bedákať až strach. / Nech by všetkým, ktorým pre nich vyschli žili, / aspoň takto naposledy poslúžili.“

Viac príspevkov od autorky na hnonline.sk

Autor titulnej fotografie Samuel Busetto, pixabay.com