Vstúpte do môjho sveta
Bridget Bishopová vyhlásila neoblomne: „Nie som čarodejnica.“ Predsedajúci sudca John Hathorne na to zareagoval otázkou: „Povedz mi: Ako ďaleko si chcela zájsť? Však si mala do činenia so zlým duchom, s ktorým si spriaznená?“
Gertrud Wurmová v ostatnom čase zaznamenala odliv svojej drahocennej energie v podobe sklamania.
Pokračovať v čítaní „Kenji Minogue: Vitajte na planéte absurdistan“
Låt den rätte komma in (Nech vojde ten pravý) je obzvlášť kvalitný (trošku temnejší) film režiséra Tomasa Alfredsona, ktorý som mala možnosť v ostatnom minulom čase vidieť. (Ide o brilantne sfilmovanú rovnomennú literárnu predlohu, dnes už kultový upírsky horor od Johna Ajvideho Lindqvista.) Ale prečo dnes o tomto filme opätovne píšem?
Verím, že na tom záleží, že príde niekto, kto vyplní háčkovaním prasklinu v kameni, a že to mäkké, čo tak vznikne, má rovnako nenahraditeľný význam ako vzduch, ktorý dýchame, a vietor, ktorý nám rozstrapatí vlasy.
Pokračovať v čítaní „Vetrom oživené vlnenie vlákien. Zvučanie drevín a skál“
Len prednedávnom som objavila svoju ďalšiu výtvarnú favoritku, rakúsku umelkyňu Lailu Bachtiar. V jej kresbách je čosi, čo vás volá „dnu“ (domov), čo vás inšpiruje, aby ste si zobrali kúsok papiera (akéhokoľvek) a začali si len tak kresliť. Bezdôvodne. Obyčajnou ceruzkou.
Potešte seba a svojich blízkych zaslaním hodnotnej pohľadnice na umeleckej úrovni.
Strieľame gumičkami do hviezd. Tak donkichotsky znie názov zbierky poviedok Stefana Beuseho, nemeckého prozaika, ktorú v preklade Denisy Kečkéšovej vydalo vydavateľstvo Drewo a srd (2002). Je to súbor dlhších i kratších poviedok, ba až manžetových zápiskov s množstvom reflexií, spomienok, pričom sú príbehy často postavené aj na tých najnepatrnejších detailoch, ktoré sa vynárajú ako farby a hlasy. Sú sprítomnením zvláštnej nostalgie či zvláštneho sna, z ktorého nechcete precitnúť. Je to akési zmiešanie príjemného smútku, melanchólie a spomienok, ktoré očisťuje.
Pokračovať v čítaní „Nostalgické poviedky nemeckého prozaika“
