Dve nesúmerné polovice jedného jablka

O stretnutí Iris a Johna by možno niekto povedal: „stretnutie ako ušité“, či „osudové stretnutie“. A možno to bola láska na prvý, možno až na druhý pohľad, to vedia iba oni, no v každom prípade to bol začiatok jednej veľkej lásky dvoch mladých a svojím spôsobom krásnych ľudí.

Nasledovalo zbližovanie, manželstvo a spolužitie vo chvíľach príjemných aj nepríjemných, najmä ak ide o povahové vlastnosti, nedostatky a problémy toho druhého.

Film Iris zachytáva v réžii Richarda Eyreho tento jemný a výnimočný príbeh lásky jednej očarujúcej, charizmatickej a mimoriadne dynamickej osobnosti, spisovateľky a filozofky Iris Murdochovej a jej manžela, spisovateľa a akademika Johna Bayleyho. Z dvoch koncov zaznamenáva príbeh od ich stretnutia v Oxforde 50. rokov a starobu oboch, u Iris poznamenanú v závere jej Alzheimerovou chorobou. 


„Príbeh ukazuje, že v manželstve môžete byť odlišní ľudia, a napriek tomu súhrn manželskej dvojice je väčší ako jeho dve časti,“ hovorí režisér.

Aj film je vlastne postavený na dvoch navzájom sa prelínajúcich príbehoch, ktoré tvoria kompaktný celok – jeden je o mladosti a vitalite, druhý zasa o starobe a chorobe, Johnovej obetavej a neskutočne trpezlivej starostlivosti o Iris, ktorá sa postupne prepadá do tmy a stáva sa od neho úplne závislou, hoci to v ich živote bolo často aj naopak, keď John s výrazom outsidera ťahal pri živočíšnej a atraktívnej Iris za kratší koniec.

Starobu, vrásky tela, ba aj chorobu a smrť – témy, ktorým sa mnohí vyhýbame, prezentuje film ako vec úplne prirodzenú, ako vec krásnu, ktorej sa netreba báť. Eyre zvýraznil starobu ako obdobie života, pre ktoré je príznačné najmä spomínanie, samotná retrospektíva je významnou zložkou filmu. Herecky starú Iris stvárnila Judi Denchová spolu s jej mladým protipólom, Kate Winsletovou.

Postavu staršieho Johna Bayleyho obsadil skúsený britský herec Jim Broadbent, ktorý získal za svoj výkon tohtoročného Oscara, Hugh Bonneville si zasa zahral postavu mladšieho Bayleyho.

Pre film je príznačná režisérova hra s detailmi (Irisino strácanie sa a miznutie v tichom svete Alzheimerovej choroby, či prechádzka pri mori a zbieranie mušlí a kamienkov), nad vodou ho v skutočnosti držia predovšetkým herecké výkony hlavných protagonistov.

Iris Murdochová, označovaná za „najpozoruhodnejšiu ženu Anglicka“, sa stala idolom svojej generácie a hviezdou, ktorá už počas štúdií v Oxforde udivovala akademicky strnulé okolie svojím slobodným a nespútaným duchom a svojským pohľadom na svet. Bola mimoriadne dynamickou osobnosťou s obrovskou fyzickou a intelektuálnou energiou. Svojím životom, tvorbou a celou kariérou spisovateľky a filozofky o veľký krok predstihla svoju dobu.

„Ľudia mi o nej povedali mnoho vecí, napríklad, že bola výborná pozorovateľka a vedela počúvať. Nezaujímala sa o rôzne klebety, jednoducho ju to nezaujímalo. S Johnom Bayleym boli dvaja ľudia, ktorí sa navzájom našli akýmsi nádherným zázrakom a vytvorili úžasný pár. Ako vraví John, mali svoj vlastný jazyk a úplne vo všetkom si rozumeli. Mali krásny vzťah a ľudia vravia, že sa stále smiali. Vraj často počuli z ich domu hlasné záchvaty smiechu. Boli ako dve polovice jablka,“ vraví o Iris Judi Denchová.

Film nezachytáva prakticky nič z Murdochovej tvorby a jej dlhoročného partnerstva, neustále strihy medzi raným a neskorým štádiom ich vzťahu stavajú na čo najväčšom kontraste tela a výmene úloh: zatiaľ čo vitálna Iris končí ako vlastná negácia s vystrašeným pohľadom malého dieťaťa, Johnovou konštantou je jeho dobráckosť a nechcený mocenský triumf nad silnou ženou, s ktorou spojil celý svoj život.

Viac príspevkov od autorky na hnonline.sk

error: Content is protected !!