Strieľame gumičkami do hviezd. Tak donkichotsky znie názov zbierky poviedok Stefana Beuseho, nemeckého prozaika, ktorú v preklade Denisy Kečkéšovej vydalo vydavateľstvo Drewo a srd (2002). Je to súbor dlhších i kratších poviedok, ba až manžetových zápiskov s množstvom reflexií, spomienok, pričom sú príbehy často postavené aj na tých najnepatrnejších detailoch, ktoré sa vynárajú ako farby a hlasy. Sú sprítomnením zvláštnej nostalgie či zvláštneho sna, z ktorého nechcete precitnúť. Je to akési zmiešanie príjemného smútku, melanchólie a spomienok, ktoré očisťuje.
Zvláštnu podobu dávajú Beuseho poviedkam vône, ktoré prenikajú mnohými príbehmi. Poukazuje na to, že človek disponuje niečím oveľa silnejším ako je obyčajná pamäť. Beuse píše o „tisícoch malých pachových spomienok“, ktoré v sebe každý nosí a sú silnejšie ako čokoľvek iné, čo sme začuli alebo videli. Pri spomienke na vlastné detstvo sa mu vynárajú štyri pachy: aróma magnetofónových kotúčov, vôňa plastovej fľaše po pomarančovom džúse, pach školských žineniek, vôňa istého dievčaťa v jazdeckom odeve.
A nanešťastie aj nepríjemný telesný pach Beuseho spolužiaka z detských čias, ktorý páchol močom. Spomína, ako nenávidel pesničky speváčky Alexandry, pri ktorých sa mu zdalo, že jej páchne z úst a smrdí ako zmes z čerstvého koženého testosterónu králika. Vždy, keď začul jej hlas z magnetofónu, schoval sa pod stôl a zapchával si uši tak silno, že to napokon spôsobilo presne opačný efekt. „Ak sa totiž kŕčovito sústredíte na niečo, čo za celý svet nechcete počuť, pôsobí to ako zvláštny zosilňovač.“
Autor už v prológu píše o tom, čo znamená túžiť, pričom túžba podľa neho nie je miestom, ale ozvenou nejakého hlasu. Nabáda čitateľa, aby ho nasledoval, aby jednoducho nechal všetko tak a išiel s ním. „Nepýtajte sa ma, prečo. Ale sľubujem vám, že je to všetko správne.“
Beuse sa vyjadruje jednoznačne a presne, nechce nikoho zviesť z cesty. Volí jednoduché slová, ktoré však podnecujú predstavivosť. Pretrvávajúcou a silnou témou jeho príbehov je detstvo a láska. Beuseho hrdinovia sú „všedne neobyčajní“, je to vlastne každý z nás. Stačí len vnímať množstvo všetkých drobností, z ktorých sa náš každodenný svet skladá a skrýva sa v nich jeho čaro, tajomstvo a jedinečnosť. Napríklad tajomstvo čokolády Ritter Sport, ktoré nie je v tom, že sa nám ľahko minie. „Nie. Ozajstné tajomstvo Ritter Sportu, to sú omrvinky čokolády. Tie, čo zostanú v obale. Strasieš ich do jedného rožka a snažíš sa ich rýchlo dostať do úst, skôr než sa ti rozpustia v dlani. Už si to skúsil?“
„Prvé slovo je ako prvý krok pešiakom v šachu – jeden ťah podnieti nasledujúci. Všetky postavy idú do boja s rozvahou, a keď je bitka vyhratá, oprie sa autor v kresle a zapáli si cigaru… Písanie má podľa mňa v sebe niečo extrémne fotografické, pretože v ňom tiež všetko závisí od zachytenia okamihu, od odpozorovania momentu zo skutočnosti, momentu, čo sa môže, takpovediac, vznášať vo vzduchoprázdne ako veľký obraz života. Takýmito chvíľkami sú často mikroskopické gestá, drobné odchýlky od očakávaného, vždy však niečo živé a svojím spôsobom prekvapujúce,“ povedal nám Stefan Beuse, ktorý okrem úspešného debutu Strieľame gumičkami do hviezd medzičasom vydal romány Kométy a Noc kráľov, ocenené viacerými nemeckými literárnymi cenami.
Nevnímate niekedy slová ako príliš ohraničujúce, limitujúce? Sú pre vás dostatočným nástrojom na vyjadrenie všetkých emócií, ktoré skutočne chcete vyjadriť?
Samozrejme, slová často zlyhávajú a nemajú dostatočnú silu vyjadriť skutočne to, čo človek cíti a čo by chcel vyjadriť. Aj keď, ide predovšetkým o to, aby to bolo zrozumiteľné pre iných. Preto sa vždy snažím používať jednoduché slová, s množstvom obrazov, ktorými jednoduché vety zdôrazním. Môj jazyk je, myslím, stručnejší, jednoduchší a jasnejší.
Nenahnevá vás pri písaní, ak slová nie sú niekedy postačujúce?
To som si nikdy nemyslel. Nikdy som nemal pocit, že by moje slová stroskotali alebo že by som sa nimi nedokázal vyjadriť. Snažím sa všetky vnútorné súvislosti a duševné procesy vkladať do jednoduchých obrazov, akoby vo sne. Možno, keď sa napokon vyjadrím, vznikne niečo trochu iné a nové ako som si predstavoval, ale vždy to vnímam ako čosi pozitívne, čo ma spraví veľmi šťastným.
Nie je vaša tvorba aj istým druhom úniku?
Práve naopak, mám pocit, že je to veľmi dobrá terapia, prostredníctvom ktorej som sa o sebe veľa dozvedel a naučil, lepšie som sa spoznal. Pripúšťam však, že je možné, že je to aj istým druhom úniku…
Príspevok a rozhovor s autorom vznikol v roku 2002 a bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny.
Viac článkov z rubriky Späť v čase.
Čo by vás tiež mohlo zaujímať:
Sylvia Geist: Ráno modré zviera a iné básne
Sarah Kirsch: Vzduch už vonia snehom
Nora Gomringer Básne, Ars Poetica, 2017
Alma Karlin: Osamelá cesta okolo sveta (plánované vydanie)
Ich brauche Kitsch… ein Gespräch von/mit Sylvia Geist
Prečítajte si môj krátky rozhovor s Oľgou Tokarczuk, držiteľknou Nobelovej ceny za literatúru
autorka medzinárodne ocenenej zbierky poézie Pohľadnice z neviditeľných miest, prekladateľka z anglického a nemeckého jazyka (a naopak), zakladateľka občianskeho združenia a vydavateľstva Mladé topole a autorka online lifestylového projektu pre ženy Príbehy a peripetie Gertrud Wurmovej. Vo voľnom čase píše rozprávky pre deti, maľuje a vyrába háčkované tapisérie. Žije a tvorí v Bratislave. Viac o autorke >>