Čítanie básne nemá byť lúštením sudoku. Rozhovor s rakúskym básnikom Manfredom Chobotom.

S Manfredom Chobotom som mala možnosť zoznámiť sa vďaka medzinárodnému festivalu poézie Ars Poetica, ktorý každoročne, od roku 2003, prináša na Slovensko to najlepšie z domácej i svetovej poézie. Chobot bol účastníkom 14. ročníka festivalu a tento rozhovor vznikol po jeho vystúpení v novembri 2016 v SNG Café Berlinka v Bratislave.

Kedy považuješ báseň za dokončenú? Kedy si povieš: „Teraz som už s prácou hotový, takto to môže ísť von“?

To sa dá len veľmi ťažko vysvetliť. Mám množstvo svojich básní v rôznych verziách. Je veľmi dôležité nechať báseň odležať, pretože sa môže stať presne to, čo sa stalo aj mne, že som na básni veľmi veľa pracoval.

Prvú verziu som mal hotovú raz-dva, ale potom som začal mať zlé svedomie a povedal som si, že to sa predsa nemôže stať, že na tom musím zapracovať viac. Takže som básni venoval viac času, viac som na nej pracoval, ale bola horšia a horšia. Je totiž celkom prirodzené, že tá ľahkosť prvotného okamihu sa s každou ďalšou verziou stráca. To mi však začalo byť jasné až po istom čase.

Ale ty sa predsa k svojim básňam vraciaš…

Pri väčšine, respektíve pri mnohých mojich básňach existujú viaceré verzie. K tomu však musím dodať, že básne píšem vždy len na počítači, nikdy nie rukou. Takže predtým, než dopíšem akúkoľvek báseň, existujú vždy jej viaceré verzie.

A kedy si teda povieš, že je báseň hotová?

Hm, no jednoducho, keď si pri čítaní poviem: Toto mi vyhovuje. Je to veľmi ťažké vysvetliť.

Aký typ básnika si? Si skôr ranné vtáča alebo ti písanie ide lepšie v noci?

Píšem vždy iba v noci. Spať chodievam spravidla o šiestej ráno a nevstávam pred jednou popoludní. Som absolútna nočná sova, čo sa vyvinulo predovšetkým za mojich študentských čias. Učieval som sa čoraz neskôr a neskôr, až som si uvedomil, že pokoj mám len počas noci. Vtedy existuje len jediný rušivý element – ja sám. A napokon, v noci sa tak či onak nikto neodvážiť zavolať (smiech).

Čo je pre teba dobrá báseň?

Báseň by nemala byť sudoku. Jej zrozumiteľnosť je pre mňa prioritou. Je dôležité uvedomiť si, že nemčina je zaťažená metaforou. V angličtine je to oveľa jednoduchšie, a to aj keď si báseň preložíš spätne do pôvodiny. Napríklad Janis Joplin znie v angličtine absolútne skvele, ale keď si to preložíš do nemčiny, je to otrasné. Bože, ako gýčovito to znie! V angličtine môžeš povedať hocičo bez toho, aby to znelo ako gýč.

Nemčina je v tomto pomerne citlivá; človek musí byť veľmi ostražitý a mnohokrát musí vymyslieť nové slová, ktoré idú akoby proti prúdu. Báseň, ktorú nedokážem pochopiť, pre mňa nie je básňou. Pri čítaní básne nechcem lúštiť sudoku ani krížovku. Báseň nemá byť ani právnickým textom, ktorý pochopím až na tretí raz. S niektorými poetkami a básnikmi mám jednoducho problém. Jazyk a experimentovanie s jazykom sú pre mňa taktiež veľmi dôležité. Milujem aliteračný verš.

Čo pre teba znamená poézia?

Poézia je vo všetkom a je bazálnym prvkom života, ale nevenuje sa jej dostatočná pozornosť. Všetko je poézia, dokonca aj veľká časť reklamy je poézia. Pop a popová hudba sú poézia. John Lennon… Janis Joplin, geniálna speváčka a textárka. Poézia je významnou súčasťou množstva každodenných vecí a zasluhuje si našu pozornosť. Preto som začal vydávať edíciu Lyrika z Rakúska, ktorá vyšla už v päťdesiat zväzkoch.

Ľudia z celého Rakúska mi začali posielať svoje rukopisy, jeden bol dokonca od programátora. Predstav si, že niekto uvažuje v nulách a jednotkách, a tak žije sústavne v áno a nie, áno a nie… A takýto človek začne odrazu písať básne – to na mňa spravilo dosť veľký dojem.

Vieš, báseň môžem považovať za dobrú aj vtedy, keď nereprezentuje môj vkus. Sú veci, o ktorých si poviem, že to je dobré, aj keď to nie je to „moje“. Napríklad taký Jackson Pollock, človek povie: Fíha! Nie som fanúšik abstraktného umenia, ale vravím: Fíha! A nemusím predsa vydávať iba tie básne, ktoré sa páčia mne, to je predsa hlúposť! Takže si poviem: Super, je to dobré, je to pekné, je to okej, síce ja by som to takto nenapísal, ale je to okej.

Manfred Chobot, autor fotografie Wladimir Fried, 2008, zdroj: Wikipedia.

Manfred Chobot sa narodil vo Viedni a pôsobí ako autor na voľnej nohe. Je autorom jedenástich básnických zbierok, dvadsiatich šiestich prozaických diel, z toho dvoch románov, dvoch kníh fotografií a dvoch kníh pre deti. Jeho zbierky poézie boli preložené do angličtiny, francúzštiny, španielčiny, slovenčiny, češtiny, poľštiny, bulharčiny a jeho spoločná publikácia s Aminurom Rahmanom do bengálčiny.

Chobot je členom predstavenstva spolku autorov IG AutorInnen a spolku Grazer Autorenversammlung. Okrem toho je členom asociácie Podium a medzinárodného združenia autorov Kogge. Je spoluzakladateľom 1. Wiener Lesetheater a 2. Wiener Stegreiftheater (prvé viedenské divadlá umeleckého čítania poézie a prózy). Ako editor sa podieľal na vzniku publikácie Lyrik aus Österreich (Lyrika z Rakúska) a je aj autorom viac než päťdesiatich rozhlasových hier.

V slovenskom preklade M. Hatalu vyšla autorova zbierka Nic neš tyátr (Nix ois Teata, 2010), v preklade L. Šimona, M. Richtera a M. Hatalu vyšli Bábkohry (1999). V českom preklade vyšla autorovi zbierka poézie Libůstka si libuje (2015).

Viac informácií o autorovi: chobot.at

Manfred Chobot ::: óda na ľútosť

je mi ľúto skrutiek

mostov

ktorým sa nedopraje odpočinku

ľutujem nity

ktoré si nikdy neoddýchnu

zakaždým len ťarchy nesú

opierky a nosníky

balkónov

ktoré nezažijú prestávku

môj súcit patrí

drevu a betónu

patrí aj tehlám a cementu

tým podložkám ničoty

na ktoré

myslievam

stropné krytiny a strešný trám

Preklad z nemčiny M. Straková & ďalšie Chobotove básne v jej slovenskom preklade vyšli v Antológii Ars Poetica 2016.

Antológia z tvorby účastníkov 14. ročníka medzinárodného festivalu poézie Ars Poetica, ISBN 978-80-89283-83-5
Claudine Bertrand, Manfred Chobot, Martina Straková, Ars Poetica 2016

 

error: Content is protected !!