Tvorbu Sylvie Plath poznamenali muži

Hrana je názov druhého vydania básní americkej poetky Sylvie Plath (1932 – 1963), ktoré v preklade Mily Haugovej prinieslo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ. Hrana je tiež názov záverečnej básne tejto zbierky – tá je básňou o vlastnej smrti, básňou, ktorá dojíma svojou priamosťou a úprimnosťou.

Smrť je tu vnímaná ako téma každodennosti. Je ničím a zároveň všetkým, je niečím mystickým a tajomným, no zároveň akýmsi obyčajným, každodenným. Smrť a jej bezprostredná blízkosť sú v Plathovej poézii mimoriadne citeľné, smrť je vlastne tvárou, ktorej sa Plathová po celý čas pozerá priamo do očí. Jej príchod bude mystériom a vyslobodením zároveň. Hrana je teda básňou o vyslobodení.

„Teraz je táto žena dokonalá. Jej mŕtve/telo nesie úsmev naplnenia / ilúzia gréckej osudovosti / plynie v záhyboch jej tógy/jej bosé / nohy akoby hovorili: prišli sme až sem, je po všetkom.“ Hrana je posledná báseň, ktorú 5. februára 1963 Sylvia Plathová napísala – o týždeň neskôr ukončila svoj život dobrovoľnou smrťou.

Sylvia Plath: Hrana, Slovenský spisovateľ  2003, slovenský preklad: Mila Haugová

Poézia osemročnej

Sylvia Plath bola citlivá, inteligentná a ctižiadostivá, perfekcionistka vo všetkom, do čoho sa pustila. Prirodzeným doplnkom takýchto pováh býva smútok, ktorý sa nevyhol ani Plathovej. Prežila dni ťažkých depresií, hospitalizácie, elektrošoky a opätovné návraty na zem.

Ak by sme mali získať ucelenejší pohľad na jej tvorbu, treba zobrať do úvahy aj túto stránku jej života, ktorý je s jej poéziou dokonale prepojený. Mnoho informácií poskytujú Plathovej zachované denníky (niekoľko úryvkov z nich je súčasťou publikácie) a monografický román Sklenený zvon, ktorý vyšiel v poslednom roku jej života.

Sylvia Plath vyrastala v silnom intelektuálnom prostredí. Obaja rodičia mali vysokoškolské vzdelanie, otec ako pätnásťročný emigroval z mestečka na poľsko-nemeckej hranici do Ameriky, kde pôsobil ako profesor na Bostonskej univerzite. Mnohé Plathovej básne odkazujú práve na jej vzťah k otcovi, no najmä na jeho smrť (Otto Plath zomiera, keď má Sylvia deväť rokov), ktorá ovplyvnila jej život aj poéziu.

Plathovej matka bola Američankou prvej generácie rakúskeho pôvodu a bola učiteľkou. Sylvia sa narodila v Bostone. Keď mala osem rokov, miestne noviny uverejnili jej prvú báseň. „Na rose tráva / počujem svrčky. Mihnú sa a stratia / svätojánske mušky.“ Bola vynikajúcou študentkou, získala mnoho prospechových štipendií, vyhrávala vedecké súťaže, literárne ceny.

Navštevovala prestížne Smith College v Northamptone, ktoré v roku 1955 ukončila „summa cum laude“ a získala Fullbrightovo štipendium na dvojročné štúdium v Cambridgi. Tu sa tiež stretla s budúcim manželom, básnikom Tedom Hudgesom, hneď po otcovi druhým osudovým mužom jej života.

Slová ako sekery

Sylvia Plath s ľahkosťou a často až nemilosrdne pomenúva nielen veci, no najmä slovami ťažko artikulovateľné emócie. Svojou poéziou zasiahne priamo do centra, tam, kde by to človek čakal najmenej. Jej poézia odkrýva – Plathovej slová sú ako sekery, ktoré nekompromisne odhalia, čo je utajené pod povrchom. Dostáva sa tak až k holej kosti, k prapríčine, odkiaľ vytryskujú všetky pocity.

„Oco / musela som ťa zavraždiť. / Zomrel si skôr / než som to stihla urobiť ako mramor ťažký / vrece plné boha / hrozivá socha / na nohe sivý prst / veľký ako tuleň z Friska“.

Jej úprimnosť priam vyráža dych. „Na fotografii, oco / ktorú mám / stojíš pred tabuľou / tak si ťa pamätám / Na brade jamku / nemáš kopyto / aj tak si diabol / ty si to / ten čierny muž / ktorý mi krásne / červené srdce prehryzol napoly.“

Svojou nie práve najnenáročnejšou poéziou čitateľa posúva k bezprostrednému zážitku katarzie. To niečo, čo sa z nej derie na povrch, musí zo seba dostať von, aby mohla opäť dýchať.

„Dedinčania ťa nikdy radi nemali / v tučnom a čiernom srdci máš teraz kôl / dupú a tancujú nad tebou / oni vždy vedeli / čím si bol. / Oco / ty bastard / oco / už to mám za sebou.“ Plathová píše pocitmi, ktoré píšu za ňu. Píše sama sebou.

error: Content is protected !!